Bol ten čas roka, kedy
leto bozkáva poslednými teplými dňami ľudí na líce. Ten čas roka, kedy sa leto
s jeseňou zavítajú a zároveň rozlúčia ako starí priatelia.
Malé dievčatko
energicky pobehovalo okolo starej mamy ,,Babi ? Už je ten čas ?" Babka sa
zasmiala, pohladila dievčatko po vlasoch a odpovedala ,, Áno moja, už je ten
čas. Prines ho." A ukázala smerom k skrini. Vnučka radostne zvýskla a
bežala smerom k skrinke. Vytiahla odtiaľ kartónovú krabičku, starostlivo ju
položila na zem a začala z nej vybaľovať krásny kovový svietnik. ,,Vieš babi,
keď na ňom zapáliš sviečky, vyzerá to kúzelne. Veľmi sa mi to páči."
Podáva svietnik babke a vyťahuje z krabičky sviečky ,,Ono to aj kúzelné je.
Sviečky sú ako také malé srdiečka. Chceš počuť príbeh ?" Starenka vytiahla
zo zástery škatuľku zápaliek, položila svietnik na stolček a spýtavo hľadí
na vnučku ,,Áno!" Tlieskala radostne malými rúčkami. Starká škrtla zápalkou
,,Vieš, tento svietnik je z kovu. Je studený a chladný. Ale keď na ňom zapáliš
sviečku, rozohreje sa a ty máš pocit, že svieti podobne ako plameň tejto
sviečky." Ako to dopovedala, sviečka začala horieť. Dievčatko prikývlo ,,Takí
istí sme aj my ľudia. Sme v podstate prázdni a chladní, kým v nás druhý človek nezapáli
takýto plameň. V tom momente naše vnútro zaleje nádherné teplo a duša nám
svieti tak, až to vidieť navonok." Dievčatko sa začudovalo ,,Ale babi, to nezhoríme
potom ? Prečo sa ľudia podpaľujú ?" Stará žena sa schuti rozosmiala ,,Ale
zlatíčko, nie zápalkami. Ľudia v sebe zapália plamienok láskou. Keď niekoho
ľúbiš, začne v tebe horieť podobný plamienok. A keď ľúbi niekto teba, zapáli sa
rovnako, ako tvoj. Každý sme v podstate taký stojan čakajúci na správny čas,
pripravený chrániť plamienok sviečky a žiť s ním. Kde bolo tam bolo..."
Kde bolo tam bolo,
existovala krajina, kde žili zvláštni ľudia. Vyzerali skoro ako my, ale ich
hruď mala dvierka ako kahanec na sviečky. A každý vyzeral inak. Niektoré boli
škaredé a tmavé, iné krásne a zdobené. Vnútri mali miesto srdca malý
stupienok, ktorý bol prázdny a čakal, kým do neho niekto vloží sviečku, ktorá
by ho rozsvietila. Avšak, nebolo to také jednoduché a sviečky si do hrude
nevedeli vkladať sami. Veľmi dlho sa snažili prísť na to, ako to funguje, ale
márne. Každému sa objavila v inom čase, sama od seba. Jedno však bolo isté.
Objavila sa vždy, keď sa človek zamiloval.
Títo ľudia žili
pomerne plnohodnotný život, ale kým nenašli svoju lásku, niečo tomu stále
chýbalo. A taká istá bola aj naša postava. Bolo to milé, usmievavé dievča, ale
čosi mu chýbalo. Plamienok. Až raz... Až raz stretla chlapca, s ktorým trávila
veľmi veľa času. Rýchlo sa spriatelili. Mali toho veľmi veľa podobného. Dokonca
by sa zdalo, že sú rovnakí. A tak sa v oboch z nich zapálila nádherná sviečka.
Svietila tak silno, že im odraz plamienka žiarlil v očiach. Bola to veľká
láska. Dni ubiehali a čas ich viazal do stohov v podobe týždňov. Následne
spojil niekoľko stohov a vytvoril z nich mesiace. Potom zobral 12 balíčkov k
sebe a spravil z nich rok. Jeden. Druhý. A... Tretí už nie. Zatiaľ čo v
dievčati plameň poctivo horel a žiaril rovnako ako v prvý deň, v chlapcovi zhasínal.
Pomaly, ale nenávratne. Až jedného dňa zhasol úplne a on sa postavil a odkráčal
preč. Bez slova. Naplnila ju samota. Smútok. Prázdnota. Plakala tak veľmi, že
sa jej slzy menili na rieky. Rieky na jazerá a jazerá na more. Dievčina
splynula so zemou a premenila sa na strom, ktorý zapustil korene tak hlbok, že
tam stojí ešte dnes. Ľudia to miesto nazvali Údolím krásy. Tisíce z nich
navštevovalo toto miesto, aby na vlastné oči videli tú zvlášnosť. Bolo tam nádherne.
Láska dievčiny bola tak čistá a silná, že ju premenila na niečo vecné, aby si
svet navždy pamätal, ako láska vyzerá aj potom, ako zo sveta zmizne posledný
plamienok. Láska chcela byť zapamätaná a chcela byť nádejou pre všetky prázdne kahance.
A ľudia, ktorí toto miesto navštívili hovoria, že jej sviečka horí
dodnes.
,,Dodnes ?"
Spýtalo sa dievčatko ,,Dodnes. " Odpovedala babka ,,Ale každá sviečka raz
zhasne, však?" Dievčatko pozrelo na kahanec na stolíku ,,?áš pravdu
zlatíčko, ale každá sviečka horí inak. Každá horí inou rýchlosťou a inou
intenzitou. Niektorá horí síce silno, ale zhasnú veľmi rýchlo, iné zas
pomaličky, ale máš pocit, že nikdy nezhasnú. Inej plameň nesmelo a neisto
poskakuje, ako keď si ľudia nie sú istí svojimi citmi. " Vnučka súhlasne
prikývla ,,A babi ? Nemala zhasnúť aj jej sviečka, keď prestala svietiť tá jeho
?" babkin úsmev poklesol ,,Žiaľ, každý je zodpovedný za tú svoju sviečku.
Keď zapáliš dve vedľa seba, nikdy nebudú horieť rovnako. Vždy sa budú líšiť
aspoň o kúsok. To, že zhasla jedna neznamená, že zhasne aj druhá." Sviečka
pomaly dohorela ,,A môžeš mať len jednu ? " Vnučka podáva babke novú
sviečku ,,Vieš, je to presne ako s týmto stojanom. Pozri, je tu miesto len na
jednu sviečku. Keď však dohorí, vieme ju vybrať a nahradiť novou. Niekedy sa
stane, že nemáš hneď novú sviečku. Chce to svoj čas. Ale niekedy ju vieš
vymeniť raz dva. No niekto ju už nedokáže vymeniť celý život a iný ich
mení často. Ale žiadna už nikdy nebude horieť tak, ako tá prvá." Babka
zapálila novú sviečku ,,A keď si kúpim väčší stojan?" Pýta sa zvedavo ,,Môžeš
to skúsiť, ale nebude to fungovať. Pár ľudí to vyskúšalo a stále skúša.
Spočiatku dostali viac svetla a tepla, ale čím viac sviečok mali a čím viac
lásky dostali, tým rýchlejšie vyhasli a o to viac sa prehĺbila ich
prázdnota. V srdci máš len jedno miesto pre jednu sviečku v danom
momente." Usmiala sa babka ,,Ale ty ľúbiš mňa a ľúbiš aj maminku." Zamračila
sa vnučka ,,To všetko vychádza z jednej lásky. Obidve a všetko po vás vychádza
z plameňa, ktorý sa zapálil pri tvojom dedkovi. To čo vzniklo z lásky, budeš
ľúbiť aj v tisíckach iných podôb. Pretože spoločne robia celok, ktorý im
umožnil existovať."
Zobrala vnučku na ruky
a pobozkala ju na vlasy. A spoločne v tichu pozorovali, ako zhorel aj
druhý plameň sviečky.