Bolo to na jeseň podvečer. Neznášala bály, plesy a všetky tie čačky okolo, ale zažila ich od detstva toľko, že sa stali jej „každodennou“ rutinou a už im neprikladala žiaden význam. Sedela v kúte, pri stole, ktorý bol úplne opustený a popíjala víno. Z tohto miesta mala geniálny pohľad na celú miestnosť a mohla v tichosti sledovať každý krok všetkých tých krásnych dám, v zdobených šatách a každý ťah upravených pánov, ktorí sa snažili uloviť si dámu na blížiace sa chladné večery. Bavilo ju sledovať ako ľudia gestikulujú, ich mimiky tváre, reakcie, vymýšľala si príbehy a tak vypĺňala svoje noci strávené na týchto udalostiach. Práve ju zaujal jeden handrkujúci sa párik, keď pred ňu prestúpil muž v škraboške, v jemnom úklone podávajúc jej ruku ,,Smiem prosiť?“ usmial sa sladko ,,Netancujem.“ Odvetila a snažila sa cez jeho plece pozerať na ten tragikomický párik ,,Lebo ste to neskúšali, ja Vás to naučím. Len jeden tanec, sľubujem.“ Záhadný muž trval na svojom. Nikto iný v miestnsti nemal škrabošku ,,V poriadku, ak nie ste diabol a neukradnete mi moju dušu.“ Zasmiala sa, podala mu ruku a nechala sa viesť na parket ,,Diabol myslím, nie som...“ odvetil a v očiach mal zvláštny záblesk. Dohrala hudba ,pevne ju oblapil v páse jednou rukou a druhou jemne chytil jej ruku. Bolo to dominantné zovretie, ktoré dávalo najavo svoju silu, kto je v prejave, ale bolo láskavé. Láskavé a tak strašne príjemné. Hudba začala znovu hrať. V momente ako spravili prvý krok, všetko okolo sa zrýchlilo, ľudia sa mihali ako pretočený záznam a jej sa strašne krútila hlava. Postupne zabudla ako sa volá, kde je a koľko je hodín, jediné čo vnímala, bol on a jeho teplo. Bolo to strašne zvláštne, akoby ubehlo strašne veľa rokov a zároveň ani jedna sekunda. Keď hudba skončila a on uvoľnil zovretie, jemne jej pobozkal ruku a vzdialil sa, akoby jej svet nedával zmysel. Všetko čo k životu potrebovala, voda, jedlo, spánok, absolútne všetko, bolo zbytočné, pokiaľ ju neviedol tanečným parketom on. Zamilovala sa do neho počas prvého tanca. Napokon jej predsa len ukradol dušu, aj keď nebol diablom.  Túžila po ňom každou časťou svojho tela, ale vedela, že ho nemôže mať. Na bále sa o neho zaujímalo príliš veľa žien, pretože, hoc bol záhadný a pôsobil temne, bol strašne príťažlivý, vtipný, akoby z iného sveta. Všetky tie ženy boli ďaleko krajšie ako ona. Ona bola úplne obyčajná a on s ňou tancoval iba preto, lebo mu jej prišlo ľúto, keď sedela sama, opustená, v kúte miestnosti. On bol slnko a oni boli slnečné lúče. Ona bola skôr nočná víla. Ich duše sa jednoducho stretnúť nemohli. Kým on žil v dni, ona žila v noci. Kým ona žila v noci, on žil v dni.

Napriek tomu si ju však vybral aj na ďalšiu noc. Aj na tú nasledujúcu a aj na tú po nej. Tancovali čoraz dlhšie, až spolu pretancovali niečo vyše pol roka bez prestávky. Pôsobili, akoby ich duše našli spôsob ako spolu existovať a k životu nepotrebovali nič iné. Všetko bolo tak krásne. Usmial sa naklonil sa k nej, pobozkal ju letmo na pery, pritisol ju bližšie k sebe a potichu jej šepol do ucha ,,Zbohom. Bolo to krásne.“ Pustil jej pás a pomaly púšťal jej ruku ,,Nerozumiem, prečo ? Prečo ma opúšťaš ?“ prehovorila plačlivým hlasom. On jej však už neodpovedal, ako sa vzdiaľoval vytrácal sa a vyzeral akoby sa vznášal nad zemou. A zrazu sa dav hýbal bežnou rýchlosťou, tváre bolo možné rozpoznať a tá jeho sa stratila v dave. Stála uprostred tanečného parketu a všetky tie tanečné páriky do nej vrážali popri tom ako náruživo tancovali. Ona tam však naďalej len tak nechápavo stála a nechala ich do seba narážať. Nechala, aby jej stúpali po šatách a aby jej z nich trhali neopatrnými krokmi. Občas sa jej niekto prihovoril, požiadal ju o tanec a ona neprítomne, podvedome, žiadostiam vyhovela a zatancovala si s nimi. Keď však skončili, vždy ostala stáť uprostred parketu. A takto prešlo niekoľko rokov.

Presnejšie štyri a zdalo by sa, akoby sa konečne zmierila s odchodom záhadného muža v škraboške, ktorý priniesol deň do jej nocí a svetlo do jej tmy. Pozrela na seba, oprášila svoje zvyšky šatov a opatrne vykročila smerom k svojmu stolu. Sedel pri ňom opustený mladík. Oči mal tmavé ako uhoľ, s veľmi hravým pohľadom. Svietili tak šibalsky. Pousmiala sa a sadla si k nemu ,,Tiež si predstavuješ príbehy tých ľudí ?“ zdvihol hlavu, pozrel na ňu a prikývol ,,Je to zábavnejšie ako byť na parkete. Tancovať som sa naučil pred mnohými rokmi, avšak vždy tomu niečo chýbalo a tak som to vzdal. Preto som si sem sadol a dúfal som, že príbehy neznámych ľudí na parkete budú zábavnejšie. Som asi blázon, však?“ v očiach sa mu zablysla veľká nepopísateľná bolesť ,,Robievala som to aj ja. Zvykla to byť moja jediná obľúbená činnosť na tomto mieste až do teraz.“ Skúmavo pozerala na bolesť v jeho očiach ,,A čo ju zmenilo ?“ spýtal sa ,,Tanec. Myslím ,že ju zmenil tanec.“ Pousmiala sa ,,To znie ako klišé. Tiež som tancoval a neprišlo mi to vôbec výnimočné.“ Nechápavo zavrtel hlavou ,,To som si hovorila aj ja, ale potom sa niečo zmenilo.“ Mykla plecami ,,A čo ?“ opýtal sa ,,To neviem, neviem to opísať.“ Zvesila smutne hlavu. Jemne ju pohladil po hlave, postavil sa a podal jej ruku ,,Fajn, tak to poďme zistiť, keď už sme tu.“ Usmiala sa na neho, vďačne prijala jeho ruku a odkráčali na parket. V momente kedy spolu začali tancovať sa zachvela zem, zastal čas a celá miestnosť začala žiariť. Ich duše spievali súznením a čas znova začal ubiehať normálne. Zrazu akoby sa zlomilo mocné kúzlo, ktoré ich tu držalo toľký čas a oni začali znova starnúť ako bežný človek. ,,Máš v očiach bolesť. Myslím, že viem čo to je za bolesť a asi ti rozumiem.“ Potichu šepla a oprela si hlavu o jeho rameno ,,Naozaj? Tak to som skutočne rád. Myslel som, že mi nerozumie nikto na tomto mieste.“ Jemne zovrel jej ruku vo svojej a pritiahol ju k sebe ,,Povedala by som, že si mesiac a ja budem tvojou oblohou.“ Ozvalo sa hlasné buchnutie a všetky postavy v miestnosti zmizli, okrem ich dvoch. ,,Sľubuješ?“ odtiahol ju od seba a pozrel sa jej do očí ,,Sľubujem.“ Pobozkala ho a v miestnosti sa otvorili dvere. ,,Pozri, naša kliatba sa zlomila, môžeme spolu odísť.“

A tak spolu odišli ruka v ruke a ostali tak, kým ich čas, ktorý ich dobehol, nerozdelil a vesmír si neprivolal svoj mesiac späť...

,,Babi, to je ale smutný príbeh.“ Fňukalo dievčatko ,,Neplač moja, ten príbeh nebol smutný, bol presne taký, aký mal byť. A nakoniec všetko dopadlo dobre.“ Stará mama utrela dievčatku slzy a pritúlila si ju k sebe. ,,Babi, ale čo sa stalo s tým zvláštnym ujom? Prečo odišiel?“ pozrela na babku spýtavo ,,Vieš drahá,  niekedy musí zapadnúť slnko aby si ocenila krásu mesiaca. A ja verím, že on bol slnko, ktoré ma naučilo tancovať, aby som zvládla tanec svojho života a mohla pokojne odísť.“ Pohladila dievčatko po vlasoch a znova si ju k sebe pritisla. Dievčatko zamyslene pozrelo na fotografie vo svojich rukách. V jednej držalo fotografiu starého otca a v druhej fotografiu záhadného muža. Zrazu bola jeho siluéta na fotografii jasnejšia ako predtým, priam žiarila. ,,Ľúbila si ho viac ako dedka?“ opýtala sa starej mamy, ktorá na ňu prekvapene, no s úsmevom pozrela ,,Nemôžeš porovnávať lásku k slnku k láske k mesiacu. Keby som neľúbila slnko, nemohla by som ľúbiť mesiac. A teraz si bež umyť zúbky, kým to odložím naspäť.“ Popohnala dievčatko, postavila sa, ponaťahovala svoje staré kosti a starostlivo fotografie zabalila späť do hodvábneho papiera a previazala ho stuhou. Opatrne vložila do krabičky, položila ju do poličky a ostala stáť pred krabičkou, pozorujúc ju, akoby jej šepkala príbeh, ktorý pred chvíľou hovorila svojej vnučke. ,,Kiežby si bol niečo povedal, slnko. Aj tak som ti však vďačná, pretože život po tebe by som neocenila, nebyť tvojho zakliateho tanca.“ Pohladila krabičku a zavrela skriňu.