Ako sa rodia padlé hviezdy ?
pondelok, júla 08, 2019
Bola nádherná novembrová noc. Obloha bola jasná, bez jediného mráčika. A hoci bola novembrová noc
a vo vzduchu bolo cítiť prichádzajúcu zimu, pani jeseň sa nechcela ešte
rozlúčiť a tak malo počasie zvláštnu atmosféru a príchuť na jazyku pri
nadýchnutí sa ústami. Táto noc chutila ako spomienka, niečo krásne a zároveň
ako niečo, čoho sa musí vzdať napriek tomu, že nechce. Napriek tomu že bojuje,
rvú jej to z tela, skrz hrudný kôš a vytrhávajú jej srdce. Presne tak jej
chutila táto noc. Kráčala sama prázdnou ulicou a očami preklínala všetky tie
hviezdy ktoré sa na ňu z výšky usmievali. Kedysi sa tak usmievala s nimi.
Ako
sa rodia padlé hviezdy ?
Jedného
dňa sa modlil osamelý opustený chlapec pri jazere za spriaznenú dušu. Modlil
sa, aby mu život dal to, čo mu chýba. Hoc mal priateľov, aj tak bol strašne sám
a hlboko vnútri mu nerozumel nik. Modlil sa za tiché porozumenie. V ten deň keď
slnko pobozkalo zem na dobrú noc a na oblohe sa roztancovali hviezdy, sa mu
toto prianie splnilo. Padla na zem jedna hviezda. Nemotorná, svojská,
nepochopená a rovnako osamelá ako on. Nie príliš pekná, ale bola jeho. Blúdila
temným lesom a hľadala cestu k chlapcovi. Les bol veľký tmavý a plný hladných
zvierat, ktoré sa v noci menili na príšery, ktoré lovia Všetko čo im príde do
cesty. Hoc bosá
a s krvavými doráňanými nohami, bežala. Potkýnala sa a padala, no vždy sa zdvihla a pokračovala bez toho, aby sa oprášila či pozrela späť. Došla až na koniec lesa, kde sa lúka prelínala s hotovým rajom a uprostred stál chlapec. Mlčky k nej pristúpil, s láskou ju pohladil po líci a usmieval sa na ňu tak, že sa zahanbilo aj samotné slnko. V momente keď sa na seba pozreli zmizli všetky jej rany, všetky modriny a zaschnutá krv. Usmiala
sa na neho, vzala do rúk tu jeho láskavú ruku a pritisla si ju na hruď. BUM. A srdce jej prvý krát udrelo a jeho jazvy boli zhojené.
a s krvavými doráňanými nohami, bežala. Potkýnala sa a padala, no vždy sa zdvihla a pokračovala bez toho, aby sa oprášila či pozrela späť. Došla až na koniec lesa, kde sa lúka prelínala s hotovým rajom a uprostred stál chlapec. Mlčky k nej pristúpil, s láskou ju pohladil po líci a usmieval sa na ňu tak, že sa zahanbilo aj samotné slnko. V momente keď sa na seba pozreli zmizli všetky jej rany, všetky modriny a zaschnutá krv. Usmiala
sa na neho, vzala do rúk tu jeho láskavú ruku a pritisla si ju na hruď. BUM. A srdce jej prvý krát udrelo a jeho jazvy boli zhojené.
Žili
si, nažívali spolu v tomto raji a spoločne zdolávali všetko zlé. Zdolali každý
jeden mrak či chladné počasie. Mali svoj vlastný svet svoje vlastné
porozumenie, ktorému nikto iný nerozumel. Mlčky dokázali presedieť celé hodiny
a počúvať zvuk života, hudbu duší a viac nebolo treba. Život nemohol byť
krajší. Sny o budúcnosti boli krásne. BUM - BUM. A srdce jej druhý krát udrelo
a všetko bolo v poriadku.
Druhá
Jeseň však bola neoblomná. Chcela pre seba všetko ich šťastie mať a tak
udierala už do Leta,
aby sa vzdalo svojej moci. Miestami narušila rovnováhu raja, ale pán Leto ich stále chránil svojimi lúčmi
a svietil na tmavé chladné zákutia, na duše, do ktorých sa vkradla pani Jeseň. Leto však odznelo a s ním aj jeho moc. Pani Jeseň sa pevne chytila svojho žezla a ničila všetko čo mohla. Brala im najprv po dúškoch a potom
po plných hrstiach všetky sny a nádeje. Chlapcova duša začala chradnúť. Po kúskoch trhala zo seba časti svojej duše a snažila sa ich vložiť na miesta, kde bola chlapcova duša deravá. Chvíľku to zaberalo a opäť zahnala mraky pani Jesene. Ale chvíľa prešla a pani Jeseň priniesla tak chladnú búrku, že všetko živé mizlo a z raja
sa stával temný les. Zvery a kvety sa menili v príšery, ktoré nepoznali zľutovanie. Chlapcova duša bola takmer stratená. Pustil jej ruku, prestal sa usmievať a v tomto momente sa vrátili všetky jej jazvy, otvorili sa staré rany
a objavili sa modriny. Slnko zašlo no neprišla noc. Iba prázdnota stála medzi nimi a ona cez ňu nedovidela
na chlapca. Hoc ako veľmi sa snažila prázdnotu preliezť a znova sa dotknúť chlapcovej ruky, hoc ako veľmi kričala chlapcove meno a volala ho k sebe, boli od seba čoraz viac ďalej. Chlapec ju nevidel, nepočul, necítil. Jeho duša bola stratená v Jeseni, prichádzal o rozum, o všetky spomienky. Nebolo cesty späť.
aby sa vzdalo svojej moci. Miestami narušila rovnováhu raja, ale pán Leto ich stále chránil svojimi lúčmi
a svietil na tmavé chladné zákutia, na duše, do ktorých sa vkradla pani Jeseň. Leto však odznelo a s ním aj jeho moc. Pani Jeseň sa pevne chytila svojho žezla a ničila všetko čo mohla. Brala im najprv po dúškoch a potom
po plných hrstiach všetky sny a nádeje. Chlapcova duša začala chradnúť. Po kúskoch trhala zo seba časti svojej duše a snažila sa ich vložiť na miesta, kde bola chlapcova duša deravá. Chvíľku to zaberalo a opäť zahnala mraky pani Jesene. Ale chvíľa prešla a pani Jeseň priniesla tak chladnú búrku, že všetko živé mizlo a z raja
sa stával temný les. Zvery a kvety sa menili v príšery, ktoré nepoznali zľutovanie. Chlapcova duša bola takmer stratená. Pustil jej ruku, prestal sa usmievať a v tomto momente sa vrátili všetky jej jazvy, otvorili sa staré rany
a objavili sa modriny. Slnko zašlo no neprišla noc. Iba prázdnota stála medzi nimi a ona cez ňu nedovidela
na chlapca. Hoc ako veľmi sa snažila prázdnotu preliezť a znova sa dotknúť chlapcovej ruky, hoc ako veľmi kričala chlapcove meno a volala ho k sebe, boli od seba čoraz viac ďalej. Chlapec ju nevidel, nepočul, necítil. Jeho duša bola stratená v Jeseni, prichádzal o rozum, o všetky spomienky. Nebolo cesty späť.
Prešli
hodiny, dní a týždne. Ostali jej len spomienky. A tak sa pobrala, tmavou
chladnou novembrovou nocou plnou zvláštnych pocitov k jazeru, kde sa chlapec
modlil k spriaznenej duši. Padla na doráňané rozbité kolená, zopla ruky k
nebesám a prosila hviezdy, aby sa zľutovali a hoc on na hviezdy zabudol, aby mu
posledný raz pomohli a porazili zákernú Jeseň nadobro. Hviezdy ju vyslyšali s
varovaním. "Pamätaj, ak teraz pomôžeme, nebudeš sa môcť vrátiť a on na
teba zabudne, ak láska nebola dostatočne silná." Utrela si slzy, usmiala
sa a potichu šepla ,, Nevadí. Chcem ho ešte raz vidieť s úsmevom na tvári." Ako dohovorila, les sa začal vytrácať, kráľovná Zima zasadla na trón a jedným mávnutím uväznila Jeseň hlboko do zeme. Všetko zlé
sa začalo rozplývať a chlapec sa znova usmial. Podišla k nemu, túžiac ho objať hoc len posledný krát,
ale chlapec cúvol. Nepoznal ju. ,,Vari si ma nepamätáš, netušíš kto som ?" Spýtala sa s bolesťou v hlase. Chlapec zatriasol hlavou ,,Žiaľ nie, milá pani. " V tom momente sa z nej vydralo na povrch jasné svetlo siahajúce
až do neba. Jemne ju to zdvihlo pár metrov nad zem. Sklonila hlavu k zemi, k miestu kde stál chlapec, túžobne
k nemu natiahla ruku a posledný krát prehovorila ,,Ja na teba nikdy nezabudnem" BUM BUM BUM. Srdce jej posledný krát udrelo a rozplynula sa v hviezdny prach. - „Hoc si ťa nepamätám, viem, že som ťa mi že som ťa miloval a ten pocit nikdy nezabudnem."
sa a potichu šepla ,, Nevadí. Chcem ho ešte raz vidieť s úsmevom na tvári." Ako dohovorila, les sa začal vytrácať, kráľovná Zima zasadla na trón a jedným mávnutím uväznila Jeseň hlboko do zeme. Všetko zlé
sa začalo rozplývať a chlapec sa znova usmial. Podišla k nemu, túžiac ho objať hoc len posledný krát,
ale chlapec cúvol. Nepoznal ju. ,,Vari si ma nepamätáš, netušíš kto som ?" Spýtala sa s bolesťou v hlase. Chlapec zatriasol hlavou ,,Žiaľ nie, milá pani. " V tom momente sa z nej vydralo na povrch jasné svetlo siahajúce
až do neba. Jemne ju to zdvihlo pár metrov nad zem. Sklonila hlavu k zemi, k miestu kde stál chlapec, túžobne
k nemu natiahla ruku a posledný krát prehovorila ,,Ja na teba nikdy nezabudnem" BUM BUM BUM. Srdce jej posledný krát udrelo a rozplynula sa v hviezdny prach. - „Hoc si ťa nepamätám, viem, že som ťa mi že som ťa miloval a ten pocit nikdy nezabudnem."
Ako
sa rodia padlé hviezdy ?
0 komentárov