Jeden večer však neodolala a podišla k nemu. Mlčky položila na stôl dva poháre s pivom a jeden šuchla k nemu. Sadla si a bez slova sa napila. On nič nepovedal. Sedeli len tak, v tichu. Ona stále pozerala do pohára a hrala sa s ním. Uprene sa na ňu pozeral. Cítila to, no aj tak k nemu neotočila hlavu. Celá nos sa niesla v tomto duchu, pili pivo za pivom a nikto sa nikoho nič nespýtal. Až niekedy nad ránom sa postavil, sklonil sa k nej hľadiac dopredu a šepol jej do ucha ,,ďakujem“ s náznakom úsmevu a odkráčal preč. Až keď počula buchnúť dvere od krčmy, vydýchla si a usmiala sa aj ona. Takto sa to opakovalo niekoľko nocí, tiché popíjanie, bez jediného slova. Napokon, boli slová aj tak zbytočné, ich duše spolu dokázali komunikovať aj bez nich. Obaja doslova prahli po nejakom takom spojení, ktoré by bolo mimo reality všedných ľudí.  A tak ho za žiadnu cenu nechcel narušiť ani jeden z nich. Keď sa po tisícu noc nad ňou sklonil, aby jej pošepkal ďakujem a otočil sa po tisíci ráz chrbtom k nej smerom ku dverám, schmatla ho za tričko. Spýtavo sa na ňu zahľadel, uvoľnila zovretie, no stále ho držala za tričko, pozerala smerom do hora do jeho očí s nevinnosťou dieťaťa. Tento krát sa k nej nahol spredu, ich tváre boli k sebe tak blízko, až sa dotýkali nosmi. Uprene si hľadeli do očí a čítali jeden druhého. Rukou jej jemne podvihol bradu bližšie k sebe až sa ich pery dotkli a pobozkal ju. Bol to obyčajný bozk, pery na pery,  no úplne zmenil atmosféru celého podniku. Emócie doslova bičovali priestor. Znova sa jej zahľadel do očí, usmial sa ako nikdy predtým až jej srdce zaplakalo nad toľkou krásou a úprimnosťou.  Ustúpil, aby sa mohla postaviť a spolu odišli preč. Nechali priestor napospas atmosfére, ktorú vytvorili. Hovorí sa, že noc býva mladá, táto však bola tmavá a hladná. Hladná po komplikovaných dušiach, akými boli oni dvaja. Doslova horela túžbou po ich telách.

,,Vieš, snažil som sa postaviť  hradbu, ktorá by ťa udržala vonku, mimo môjho sveta a nechala mňa aj teba žiť. Ale nejde to, ty vždy prídeš , zničíš ju, zbúraš ju, alebo len prejdeš cez ňu, bez ohľadu na to, aká je vysoká alebo hrubá. Preklínam deň, kedy si si ku mne prisadla. Stal som sa závislým na tvojej prítomnosti, na tvojich vlasoch tak čiernych až ma z toho bolí moja čierna duša. Na tvojom tichu, ktoré dokázalo prehlušiť vravu v krčme. Cez deň som sa nevedel dočkať tvojej prítomnosti, všetko mi pripomínalo teba a naše mlčanlivé sedenie. Tak dlho som sa snažil odolať a ujsť z tejto závislosti, tak dlho pred tebou som bol iba obyčajný chladný flegmatik až som zabudol ako vôbec cítiť.“ Zastal uprostred chodníka, pozoroval hviezdy a zhlboka sa nadýchol ,,Viem. Viem to.“ Odpovedala mu a tiež sa zahľadela na hviezdy. ,,Vieš, pretože keď zaklopeš, vždy ťa cez tú hradbu pustím dnu.“ Pozrel na ňu ,,Je mi jedno, či mi zlomíš srdce, len ma prosím miluj.“  podišla k nemu a objala ho ,,Ja ti srdce nezlomím, neublížim ti. Ja nie, ubližovania už bolo dosť.“  Ruka v ruke kráčali ústrety nocou, ktorej hlad sa akosi vytratil. Ostala temná, no nasýtená a krásna. A možno, možno z blízka, aj mladá.

2.

Ich vzťah bol krásny. Od samého počiatku. Ich duše si boli tak podobné, že nemali dôvod, aby im to neklapalo. Tak dokonalo sa dopĺňali ako dopĺňajú hviezdy svit mesiaca, aby nebol sám opustený v temnote noci. Človek by si myslel, že ten vzťah bude trvať naveky a bude tu aj desiatky rokov potom, čo sa vytratia ich duše z tohto života. Osud mal však iný názor a tak mu ju vzal. Zomierala mu v náručí s úsmevom na perách, hladiac mu tvár z posledných síl. Bola tak krehká...

Stál nad jej hrobom, zlomený ale s majestátnym postojom ako posledný strom v besnejúcej búrke. Ruky mal zovreté v päsť tak silno, až mu z nich začali tiecť krvavé slzy. Plakal on, plakala jeho duša, plakala jeho krv, plakali jeho jazvy. ,,Povedala si, že mi nikdy neublížiš. Toto je všetko čo nám zostalo? Mala si ma zachrániť predo mnou samým.“ Povzdychol si, pohladil chladný kameň, ktorý kričal do sveta jej meno s takým výsmechom, že mal chuť ho rozbiť. Sadol si na kraj hrobu, jemne ho hladil poranenou rukou a láskavo sa mu prihováral. Celé dni a noci trávil na tomto mieste. Jeho duša prestala existovať v momente, keď sa tá jej presunula do iného sveta. Veril, že niekde tam pokračuje vo svojej existencii a nedokázal jej odpustiť, že ho nevzala zo sebou a nechala ho samého v tomto svete napriek jej slovám z ich prvej spoločnej noci mimo krčmy. ,,Hradba, ktorú som kedysi postavil, aby som ťa udržal vonku sa rozbila na prach...Kde teraz si? Dúfam, že všetko čo tam niekde teraz vidíš ti nás pripomína. Si preč tak dlho, že som zabudol čo je skutočné a je mi jedno, či to bude bolieť, len sa prosím vráť a miluj ma, kým spoločne nezmizneme. Nikdy si mi neprezradila, že ma budeš strašiť a že to bude to jediné, čo nám zostalo. Mala si ma zachrániť predo mnou samým a ja som ťa mal zachrániť pred tebou samou. Som závislý na dramatických čiernych vlasoch a bielej koži. Už nevládzem zbierať kostlivcov vo svojej vlastnej skrini.“ Priložil si prsty ku perám akoby napodoboval bozk a pohladil nimi ten strašne chladný kameň. Postavil sa a odkráčal sám, zlomený do tej nepriateľskej tmy, nevedno kam.

Prešli desiatky rokov, no jeho zlomená duša sa nikdy nezacelila. Nenašiel sa nikto, kto by dokázal prijať tú ťarchu jeho duše a zlepil ju tak, ako kedysi ona. Každá žena, ktorá sa o to kedy pokúsila, skončila zlomená na smetisku opotrebovaných duší. A presne tak dopadla aj tá posledná. Bolo slnečné ráno, hrejivé lúče presakovali cez žalúzie na oknách do postele a dávali bozk na dobré ráno. Keď otvorila oči, videla ho nehybne sedieť na posteli. Bol síce otočený chrbtom, vedela však, že drží fotku jeho zosnulej priateľky a podľa cigaretového dymu vedela, že znova fajčí. Už sa k tomu ani nevyjadrovala, prijala to tak, ako to bolo. Vedela, že ho nikdy nezmení. Ani sama nevedela, prečo je s ním. Nikdy ho nemilovala a on nikdy nemiloval ju. Možno sa tým len obaja snažili zakryť a oklamať samotu, akou trpeli. Napriek tomu bolo pre ňu bolestné vidieť tento jeho rituál každé ráno. Sedel tak zhrbene a pôsobil tak krehko, akoby sa jeho kosti mali každú chvíľu roztrúsiť na prach. Rebrá sa mu dali počítať už aj na pohľad, nie len na dotyk. Znova schudol. V hlave sa jej hmýrili myšlienky o jeho vzhľade, ako asi vyzeral, keď tá jeho Temnota ešte žila. Presne tak ju volala, Temnota. Nechápala ich vzťah, čo medzi nimi bolo a bola názoru, že mu nič dobrého do života nepriniesla. Hnusila sa jej. Možno nebyť jej, nezačínala by si budovať odpor aj k nemu a mohla by ho milovať a on by miloval ju. Mohli žiť šťastne, ako ostatné páry a možno by ich teraz budilo ich malé dieťa na to, že chce pozerať rozprávky.  Nenávidela ju kvôli tomu, čo mohlo byť. Zničila jej celý život. ,,Dáš si kávu?“ spýtala sa znechutene, vyliezajúc z postele. Ani jej neodpovedal. Neskúšala sa tým zapodievať, vedela, že to nemá zmysel. Prešla popri izbe, ktorá niesla imaginárny nápis NEVSTUPOVAŤ ZA ŽIADNÝCH OKOLNOSTÍ a vošla do kuchyne. Čoskoro sa z poza nej  vyrútil, zobral si čosi z poličky a oprel sa o kuchynskú linku. Nekonalo sa žiadne dobré ráno láska, ako sa máš, ako si sa vyspala, dnes si tak strašne pekná. Zvykla si. Dopila kávu a radšej bez slova odišla do práce.

Keď sa vrátila, v dome sa nesvietilo. Myslela si, že nie je doma. Po otvorení bytu však zbadala v chodbe zavesený jeho dlhý čierny kabát a v otvorenej skrinke svietili jeho topánky. Zakričala jeho meno, ale neozýval sa. Najprv ju napadlo, či nespí po prechlastanom dni, ako to on vedel, no v posteli ho nenašla. Prehľadala celý byt, ale po ňom ani stopy. Zastala pred dverami s imaginárnym nápisom. Vedela, že bude tam. Vedela, že tam chodí každý deň aj vždy uprostred noci, no nikdy to nerobil, keď bola hore alebo doma. A ona mu nikdy nepovedala, že vtedy nespí. Váhala, či má vstúpiť, alebo nie. Stála pred dverami ako zamrznutá snáď viac, ako pol hodiny. Z izby šlo tak mrazivé ticho, až sa jej zježili všetky chĺpky na tele a mala chuť zavolať svojej mame a vyplakať sa jej ako malé dievčatko. Bála sa, pretože v tej izbe nikdy nebola. Neisto sa dotkla kľučky na zakázaných dverách, akoby ju mala spáliť. Veľmi neisto, so strachom, ju objala celou dlaňou a potiahla. V izbe bola tma. Osvetľoval ju iba mesačný svit prenikajúci cez okno bez závesov. Izba vyzerala normálne, ako každá iná. Bola v nej veľká manželská posteľ, skriňa, nejaké dekorácie, akoby tam stále niekto býval. Vošla do izby a  zbadala v tme čosi zhrbené sedieť pri stene na ktorej niečo bolo načmárané. Pristúpila bližšie a rozoznala jeho siluetu. V momente ako zbadala čo je na stene, skamenela. Prestala dýchať, na hrudi pocítila obrovský tlak a na chvíľu sa jej zdalo, že je tento svet príliš veľký a ona jeho ťarchu neunesie. Na stene bol namaľovaný portrét Temnej. Roztrasený s nepravidelným nánosom farby, ale stále dosť dobrý. Žiaden umelec by sa za neho nemusel hanbiť. Premkla ju zlosť, nenávisť a žiarlivosť. Začala s ním triasť a štuchať do neho aby sa prebral, nereagoval však. Zapálila svetlo a skoro vyletela z kože. Portrét bol namaľovaný jeho krvou. Zľakla sa, začala ho kriesiť, fackať, oblievať vodou, zastavovala mu rany. Keď ho priviedla k životu, už tam boli aj záchranári, ktorých privolala. Nepovedal jej ani posraté prepáč. Ani sa len na ňu nepozrel. Len znova existoval, plynul s prostredím, akoby sa nič nestalo. Znova ňou začala prúdiť zlosť. ,,Aspoň teraz mi niečo povedz.“ Mlčky pozrel na ňu ,,Čo si ma nepočul? Aspoň teraz na mňa prehovor.“ Záchranári zmätene pozerali na seba a potom na ňu. V miestnosti ostalo hrobové ticho ,,To ti nestojím ani za skurvené prepáč, alebo ďakujem, že som ťa vôbec zachránila? Čo by sa stalo, keby ťa nenájdem?“ jej krik sa ozýval po celom dome ,,Tak by som konečne mohol byť s ňou. Keby si mi to nepokazila.“ Pošúchal si obviazanú ruku. Záchranári mlčky odišli. Hrobové ticho prehlušilo až jej hádzanie predmetov pani temnej po izbe. ,,Toto mám za to všetko? Kedy na ňu konečne zabudneš a začneš žiť prítomnosťou? Ja to už nezvládam. Je toho až príliš.“ Zamračil sa. V tvári mal výraz, aký nikdy pred tým nevidela. Zovrel jej päsť vo svojich rukách, pozrel sa jej do očí a začal kričať aj on ,,Nikto sa ťa o to neprosil. Neopováž sa znova dotknúť jej vecí a takto o nej hovoriť predo mnou!“ pustil ju a začal zbierať črepy z jej milovanej sošky. Akoby sa ju snažil zlepiť holými rukami a láskavým pohľadom. ,,Končím. Si zúfalý. Stratený prípad. Toto je nad moje sily. V kľude si tu aj skap, mňa to už nezaujíma.“ Odkráčala a viac sa nevrátila. Nezaujímalo ho to. Mlčky sa postavil, zlomené kúsky jemne položil na stôl, zo záhrady odrezal po prvý krát ruže ktoré spoločne pestovali a vybral sa na cintorín.

,,Ahoj. To som znovu ja. Stále mi chýbaš.“ Pohladil chladný kameň a ruže starostlivo naaranžoval do vázy. ,,Dnes vyzerá obloha presne ako v deň, keď sme spolu prvý krát vyšli von, na pospas tej hladnej noci.“ Zapozeral sa na hviezdy a usmial sa ,,Doniesol som ti ruže, ktoré sme spolu pestovali. Nechcel som ich vytrhnúť, lebo to bola jediná známka života, ktorá mi po tebe zostala. Myslím si však, že dnes je výnimočná noc. Naše výročie.“ Z vrecka vytiahol ich prvú spoločnú fotografiu a pohladil ju ,,Ten rúž som mal najradšej. Dala si mi ním prvý bozk. Bol ako toxický dážď, ktorý zo mňa zmyl zmysel pre sebakontrolu.“ Pousmial sa, z druhého vrecka vytiahol zbraň a pokračoval ,,Odpočívaj drahá, zhrešil som dosť za oboch, v mene lásky, som pripravený byť večne tvojim.“  Zhlboka sa nadýchol, zavrel oči a stlačil spúšť. A na chvíľu mal pocit, že ju znova uvidel.