Malé dievčatko sa nervózne
zavrtelo na stoličke v malej, svetlom zaliatej kuchynke. Kuchyňa sa
skladala v podstate z dvoch častí. Z dlhej úzkej chodby po
ktorej sa tiahla kuchynská linka a na protiľahlej strane stôl plný všakovakých pomôcok, črepníkov s bylinkami
a sušených byliniek poukladaných pekne v rade, vedľa nich. Každým krokom
sa v chodbe rozprestierala iná vôňa byliniek a spoločne sa spájali
v niečo krásne magické. Na konci chodby začínala akoby druhá miestnosť,
ktorá bola otočená opačne, na šírku. Uprostred tejto miestnosti bol veľký biely
stôl stôl s levanduľovou kyticou uprostred vo váze tak vysokej, akoby sa
chcela dotknúť nebies. Okolo boli štyri drevené stoličky s utešenými
podsedákmi, ktoré zdobili rôznofarebné guličky.
Po celej tejto miestnosti sa tiahlo obrovské okno, priam Bohom
preseknuté na 3 časti a presekávalo to scenériu za oknom tak zvláštne, až
to pôsobilo ako keby okná predstavovali minulosť, prítomnosť a budúcnosť.
Vľavo, za rohom, bol uprostred steny opretý malý stolík. Bol tak smiešne
maličký a nenápadný, akoby ani nepatril ľuďom, ale bábikám.
Dievčatko sa svižne zdvihlo zo stoličky, zatočilo sa a sadlo si babke k nohám. ,,Babi ja sa tak strašne nudím. Kedy prestane pršať?“ povdzychlo si ,,Nebuď nedočkavá, občas si musí poplakať aj príroda, aby mohla krásne vykvitnúť. A kvietky máš predsa rada, nie?“ usmiala sa a pohladila dievčatko po vlasoch ,,Ale ja sa tak strašne nudím! Nemôže plakať inokedy ? Nepovieš mi jeden z tých tvojich príbehov ? Prosííím...“ babka sa rozosmiala, ukázala prstom na ten smiešne malý stolík a povedala ,,Plač sa nedá naplánovať. Tak teda dobre, rozpoviem ti jeden príbeh. Vidíš ten sklenený pohárik na stolíku ?“ dievčatko sa postavilo, rozbehlo k skrinke, chytilo pohárik do ruky a zatriaslo ním ,,Áno, čo to je? Vyzerá to ako niečo, čo sa rozbilo. Prečo to nevyhodíš ?“ s nezáujmom položilo pohárik naspäť a spýtavo sa otočilo k babke. ,,Vieš, niektoré veci majú stále vysokú hodnotu, aj keď sú rozbité na milión kúskov. Predsa raz, tvorili celok. O tom bude náš príbeh a možno, možno to raz pochopíš.
Dievčatko sa svižne zdvihlo zo stoličky, zatočilo sa a sadlo si babke k nohám. ,,Babi ja sa tak strašne nudím. Kedy prestane pršať?“ povdzychlo si ,,Nebuď nedočkavá, občas si musí poplakať aj príroda, aby mohla krásne vykvitnúť. A kvietky máš predsa rada, nie?“ usmiala sa a pohladila dievčatko po vlasoch ,,Ale ja sa tak strašne nudím! Nemôže plakať inokedy ? Nepovieš mi jeden z tých tvojich príbehov ? Prosííím...“ babka sa rozosmiala, ukázala prstom na ten smiešne malý stolík a povedala ,,Plač sa nedá naplánovať. Tak teda dobre, rozpoviem ti jeden príbeh. Vidíš ten sklenený pohárik na stolíku ?“ dievčatko sa postavilo, rozbehlo k skrinke, chytilo pohárik do ruky a zatriaslo ním ,,Áno, čo to je? Vyzerá to ako niečo, čo sa rozbilo. Prečo to nevyhodíš ?“ s nezáujmom položilo pohárik naspäť a spýtavo sa otočilo k babke. ,,Vieš, niektoré veci majú stále vysokú hodnotu, aj keď sú rozbité na milión kúskov. Predsa raz, tvorili celok. O tom bude náš príbeh a možno, možno to raz pochopíš.
Kde bolo tam bolo, žilo raz jedno
dievča. Veľmi osamelé a to aj napriek tomu, že bolo obklopené mnohými
ľuďmi. Bolo nepochopené, žilo vo svojom vnútornom svete, ktorému nikto
nerozumel. Aspoň to si myslela. Jediné bytosti, ktoré ju chápali, boli víly,
škriatkovia a rôzne mýtické a záhadné tvory, ktoré pochádzali
z toho druhého sveta. Sveta za ríšou snov. Vždy keď zaspala, dostala sa do
tohto sveta a až vtedy začínala naplno žiť. Malo to však jediný háčik.
Dievča nevedelo, že ten svet je skutočný a že nejde o sny. Nevedelo,
že do tej krajiny reálne chodí a zažíva všetky tie dobrodružstvá
v skutočnosti. V jeden večer, keď sa tak uložila do postele
pripravená na spánok, začula zvláštny hlas, ktorý naliehal a žiadal
o pomoc. Nachvíľu jej vyrazilo dych a prudko ju premiestnilo do
malej, tmavej miestnosti bez okien. Vyľakala sa a spravila krok vzad.
V tom sa pred ňou zjavila nejaká silueta a chytila ju za ruku. Prudko
žiarila, až tak, že nevidela tvár. No v momente, ako ju dotyk žiarivej
siluety začal upokojovať, rozjasňovala sa aj tvár. Bol to muž. Veľmi pekný,
s krásnymi vysmiatymi očami. Keď sa úplne upokojila, prehovoril na ňu
láskavým hlasom ,,Nadišiel čas, aby si ma zachránila. Môžeš to pre mňa urobiť
?“ zmätene odtiahla ruku ,,Nevyzeráš ako niekto, kto potrebuje pomôcť.“ Neisto
sa usmial ,,Možno na to nevyzerám, ale čoskoro to bude tak. A zachrániť ma
môžeš iba ty.“ Položil jej ruku na rameno ,,Si pripravená?“ pozrela sa mu do očí ,,A ako ti môžem pomôcť
? Ani neviem kto si. A kde som. Kde sme a čo sa to deje.“ Znovu sa
usmial ,,Všetko sa včas dozvieš. Poď, ukážem ti to tu.“ Chytil ju za ruku
a jemne potiahol za sebou. Nasledovala ho. Otvoril dvere tejto hnusne
tmavej miestnosti a pred nimi sa zjavila obrovská a nádherná záhrada,
plná svetla, kvetov, motýľov a vtáctva. Niekde v diaľke zurčala voda vo
fontáne, všade okolo sa ozýval spev vtákov. Hotový raj - pomyslela si
a nechala sa viesť. Postupne ju zaviedol do každého kúta záhrady, ukázal
jej každú rastlinu, každý jeden kvet, každého vtáčika, motýľa.. A potom ju
postavil pred veľkú fontánu. Bola tak majestátna, až človeku, ktorý pred ňou
stál ostal na duši neistý pocit. ,,Toto je miesto, ktoré treba ochrániť.
Doteraz som to robil ja, avšak už to nezvládam. Nie som dosť silný na to, aby
som ho ochránil. Tá miestnosť, ktorú si videla, nebola vždy tak tmavá. Bola
súčasťou paláca, ktorý patril k tejto záhrade. Bola krásna a plná
svetla, tepla a lásky. Žiaľ, ako bežia roky, svetlo sa zmenšuje a požiera
kúsky tohto sveta. Obávam sa, že zmizne úplne. Preto ti chcem zveriť do rúk
toto.“ Napriahol ruku k tej jej a v ruke sa mu zjavilo malé
sklenené srdiečko. Aké nádherné ale patetické – zašomrala si. V tom ju
niečo začalo vytrhávať z tohto sveta. Prudko. Záhrada okolo nej sa začala
strácať do bielej prázdnoty, mizla jeho postava a zvuky počula dosť
tlmene. ,,Nájdi ma !“ to boli posledné slová, ktoré od neho počula, kým ju
z tohto sveta nevytrhlo úplne. Zobudila sa vo svojej posteli. Pošúchala si
oči ,,Tak to bol naozaj zvláštny sen. A tak absurdný“ zachichotala sa
a v tom niečo zacítila vo svojej ruke. Priložila si ruku k tvári
a pozorne preskúmala, čo v nej tak tuho zoviera. Bolo to srdce zo
skla. To nebol sen ? – vykríkla zdesene a vtedy si uvedomila, že všetky
tie cesty do iného sveta a všetky tie bytosti, boli skutočné. A tak
sa vydala na dlhú cestu nevedno kam, aby našla mladíka, ktorému toto sklenené
srdiečko patrilo a pomohla mu zachrániť jeho svet.
Cesta bola dlhá a náročná.
Musela zdolať vyprahnutú púšť bez štipky vody, či náznaku tieňa, prejsť
niekoľkými morami bez nejakej pomoci alebo prestávky, v dobrom či zlom
počasí, bez jedla a vody sa predrať niekoľkými pralesmi, kde jej konáre
zákerných stromov posmešne prerezávali jej hebkú pokožku a tvorili nové
jazvy, vyštverať sa na tak strmé a vysoké kopce, že z nich neraz
spadla a rany na jej tele pribúdali, no nevzdávala to. Nevzdala to, ani
keď musela bojovať zo šiestimi démonmi a ich šiestimi pomocníkmi. Nevzdala
to, ani keď jej hrozili smrťou. Srdiečko z ruky nepustila. Zovierala ho
pevne vo svojej ruke, ale dostatočne jemne na to, aby neprasklo. Unavená
všetkými tými prekážkami či kľukatými cestami sa potešila, keď zbadala, že sa
pred ňou rozprestiera nádherná lúka, uprostred ktorej bola vydláždená cesta. Tá
krása jej dodala odvahu a energiu pokračovať ďalej. Ako sa však blížila,
zbadala, že tá starostlivo vydláždená cesta končí fontánou uprostred. Pri
fontáne sedela vetchá starenka. ,,Poď sem dieťa drahé, už ťa čakám.“ Riekla
starenka a ukázala jej rukou aby podišla bližšie. Dievča bolo tak unavené,
že ho ani nenapadlo protestovať. A navyše, starenka vyzerala ako dobrý
človek a ona už tak dávno nestretla dobrú ľudskú bytosť. Potichu si sadla
k fontáne vedľa starenky a spokojne vydýchla. ,,Vyzeráš zmorene,
dieťa drahé. Máš za sebou ťažkú cestu a to ťa tá ťažšia ešte len čaká. Už
vieš, čo spravíš s tým srdcom, ktoré máš v ruke?“ prstom ukázala na
zovretú dlaň ,,Ach starká moja, neviem, či to zvládnem, či som hodná tejto
úlohy...Akože čo s ním spravím, srdce musím vrátiť na správne miesto, nie
snáď?“ opýtala sa pobavene a starenka sa iba zasmiala ,,A ako vieš, ktoré
miesto je to správne ? Nie vždy naše srdcia patria tam, kde si myslíme, že
patria. A to sklenené srdiečko sa ničím nelíši. Za fontánou sa ukrývajú
tri cesty. Je len na tebe, ktorú zvolíš a kam ho odovzdáš.“ Dievča sa
prekvapene pozrelo starenke do očí ,,A kam vedú tie cesty ? Ako zistím, ktorá
je tá správna ?“ starenka sa znova pobavene zasmiala ,,Jedna cesta vedie
k večnej bolesti. Druhá vedie k nekonečnému šťastiu a tretia, tá
tretia ostáva záhadou. To nevie nikto. Ale vždy máš v živote na výber tri
cesty. Dve jasné a jednu nepredvídateľnú, záhadnú, nenapísanú. Samotná
cesta asi nevie, kam smeruje. Ale zvyčajne práve tá, je tá správna. Vieš, dobro
nemôže existovať bez zla a zlo nemôže existovať bez dobra bez toho, aby
naše svety neboli narušené. V živote potrebujeme aj to zlé, aj to dobré.
A ako si vybrať tú správnu cestu ? Nuž, to je ťažká otázka. Ťažká, ale
dobrá. Choď tam, kde ťa vedie tvoje srdce. Kde ti našepkáva tvoja hlava, že máš
ísť. Choď tam, kde tvoje nohy chcú kráčať. A choď tam, kde ťa to ťahá.
Takéto volania majú vždy svoj zmysel. Možno budeš mať pocit, že si nevybrala
správne, možno tomu prv nebudeš rozumieť, ale ver, že tvoja voľba bude mať zmysel
a ten pochopíš, keď príde správna chvíľa. Nie všetky veci sú skutočne tak,
ako vyzerajú. Nie každý príbeh rozpráva všetko tak, aby si ho naozaj poznala
celý. Vyberaj múdro a vyberaj srdcom, i hlavou.“ Starenka sa
postavila, oprášila si šaty a riekla ,,A počúvaj seba, nie iných. Napokon,
kto som ja, aby som ti radila?“ usmiala sa a v momente sa rozplynula
na tisíce bielych motýľov, ktoré sa rozleteli na všetky strany. No, asi to
budem musieť skúsiť, keď som už prišla tak ďaleko, nie ? – potichu zašepkalo
dievča, postavilo sa a kráčalo k trom rôznym cestám. Zastala pred
nimi, zavrela oči a nechala priestor svojmu srdcu, svojej hlave
a svojim nohám, aby rozhodli, kam má ísť. Cítila, ako ju vedú po jednej
z tých cestičiek, ale oči otvorila až v momente, keď sa jej nohy
zastavili. Stála pred obrovskou kovovou bránou zeleno-čiernej farby. Brána bola
tak vysoká, že jej nevidela konca pri pohľade do nebies. Bola naozaj obrovská.
Dokonca nevidela ani len kľučku na dverách brány. Zhlboka sa nadýchla, jemne
postrčila rukou do brány a tá sa otvorila.
Svetlo na druhej strane bolo tak
ostré a žiarivé, až jej prechádzal zrak. Chvíľu trvalo, kým si jej oči
zvykli a mohli vidieť svet okolo seba. V momente ako sa rozhliadla
zbadala, že sa nachádza presne v tej záhrade, kde pred rokmi dostala
sklenené srdiečko. Potešila sa. To nebolo vôbec tak ťažké – usmiala sa
radostne. Jej radosť však klesala o to rýchlejšie, ako sa blížila
k miestam, ktoré poznala z prvého sna. Záhradu už nepokrývali tie
nádherné kvety a kríky, neozýval sa nebeský štebot vtáctva a ani
motýle či drobný hmyz radostne nepoletovali vzduchom. Skoro všetko bolo tmavé,
šedé a niekde dokonca až čierne. Tráva bola suchá, fontána vyprahnutá
a plná nejakej nechutnej zeleno-hnedej zmesi. A v strede
fontány, na kamennom stĺpe, odkiaľ kedysi tiekla voda, sedel chlapec. Na pol
skamenený, na pol mŕtvy. Z časti čierny, z časti šedý. Jeho oči už
nesvietili smiechom. Boli smutné, prázdne a bez života. Iba sťažka dýchal.
Rozbehla sa k nemu a so zatajeným dychom sa potichu opýtala ,,Azda
nejdem neskoro ? Povedz mi, že je ešte čas, že som to stihla. Povedz mi, že
neumieraš !“ chlapec sa z poslednej sily nadýchol, zrak mu padol na
doráňané dievča a prehovoril: ,,Myslím, že ideš neskoro. Nezachránila si
ma. Démoni pohltili moje vnútro načisto a stal som sa ich otrokom. Záhrada
schradla, už nie je čo chrániť. A ja som zlyhal. Zlyhal som na plnej
čiare“. Dievča podišlo ešte bližšie ku fontáne ,,Urobila som všetko, čo bolo
v mojich silách. Bojovať však musíš aj ty. Nikdy nie je neskoro, kým vieš
dýchať. Nebuď zbabelý a bojuj s nimi !“ z chlapcovho hrdla sa
vydral neľudský škrekot ,,AAAAA ! Ale ja som zbabelý, čo to nechápeš ? Som
zbabelý a nevládzem bojovať. Preto si tu mala byť ty a bojovať za
mňa, zachrániť mňa aj túto záhradu. Asi som sa v tebe mýlil a mal som
nájsť iné dievča. Vráť mi moje sklenené srdce, už je aj tak neskoro.“ Zhlboka
sa nadýchol, jeho telo sa od skaly odpojilo a on zostúpil na zem. Načiahol
ruku smerom k dievčaťu ,,Vráť mi ho, kým mám aspoň kúsok svojej duše
a svojej mysle. Kým ma nepohltili úplne.“ Dievča sa nahnevalo ,,Obviňuješ
druhých za svoje chyby ? Obviňuješ druhých a hľadáš chabé vysvetlenia, aby
si sa zmieril s tým, čo sa ti stalo ? Práve ty máš za seba bojovať
a nie druhí. Nie ja, či iné dievča. Ty sa máš postaviť svojim démonom. Ja
ti môžem byť len oporou. Nevidíš, ako som kvôli tebe trpela ? Nevidíš moje
jazvy ? Bojuj, kým máš posledný kúsok svojej duše. Bojuj, kým máš ešte čistú
myseľ. Máš nádej.“ Podala mu srdce, chlapec ho prijal, pozrel sa naň
a zhlboka si povzdychol ,,Myslím, že máš pravdu. A mrzí ma to. Viem,
že si trpela. Viem, že si bojovala a naozaj ti za to ďakujem. Neviem už
ovládať svojich démonov, odpusť mi. Niekedy neviem, ktoré myšlienky
a pocity sú skutočne moje. Nikdy nezabudnem, čo si pre mňa spravila
a ako som ti ublížil, no som zbabelec a bojovať nebudem.“ Povedal
a z celej sile hodil to malé sklenené srdiečko o zem.
V momente ako dopadlo sa svetom ozval neľudský plač. Všetko sčernelo
a jediné svetlo v tom svete bolo šesť kúskov rozbitého skleneného
srdiečka. Svietili slabúčko, ale dosť na to, aby videli navzájom svoje siluéty.
Dievča sa s plačom sklonilo k rozbitým kúskom, pozbieralo ich
a zabalilo do šatky. Šatku starostlivo zviazalo a opatrne vložilo
naspäť do svojho vrecka. ,,Tak teda dobre. Zničil si všetko, čo si mal. Vzdal
si sa akejkoľvek nádeje na záchranu. Ja však aj tak verím, že existuje cesta
späť. Možno to už nebude ako predtým, ale myslím, že máš nádej znovu oživiť
záhradu a seba. Dovtedy budem tieto kúsky opatrovať u seba.
A raz, keď budeš pripravený, si pre ne prídeš.“ Pobozkalo ho na líce,
otočilo sa a odkráčalo preč.
,,Babi ? to je veľmi smutný
príbeh. Prečo sa nesnažil srdiečko zachrániť ?“ spýtavo pozrela vnučka na babku
,,Vieš, asi sa bál. Bál sa, že stratí aj to málo, čo má. A tak sa ho
radšej vzdal. Bolo to pre neho príliš cenné, aby o to mohol prísť. Myslel
si, že vzdať sa toho, o čo nechce prísť bude jednoduchšie, ako keď mu to
vezmú iní.“ Pohladila vnučku po hlave. Tá sa rozbehla späť k sklenenému poháriku,
vytiahla odtiaľ všetky kúsky a počítala. ,,Babi ? Tieto rozbité úlomky
vyzerajú ako to srdiečko z toho príbehu. Len ty máš tých kúskov iba päť.
Skoro ako v tom príbehu, však?“ zvedavo sa otočila k babke ,,Vážne ?
To je zvláštne, určite ich bolo šesť.“ Začudovala sa a šla kúsky prepočítať
s vnučkou ,,Áno babi, naozaj je ich len päť.“
_______________________________________________________________________________
_______________________________________________________________________________
,,A dedo ? Čo je tento kúsok
skla, čo nosíš na krku ?“ spýtal sa vnúčik. Dedko si pohladil prívesok na krku
a odpovedal ,,Vieš, to je nádej. Posledný kúsok nádeje a dôkaz, že
som sa nikdy úplne nevzdal toho, čo som miloval.“
Obrázok zdroj TU