Z modrého dymu šľahali,jeho ľadové zeleno-hnedé oči, rany do priestoru ako Exkalibur v rukách kráľa Artuša. Boli chladné, osamelé, no neskutočne príťažlivé. V hre tieňov a svetiel modrého dymu kričali svoj príbeh tak jasne, že otázky boli zbytočné. Jeho ostré lícne kosti a spodná čeľusť príbeh podtrhovali, robili v ňom významnú bodku. Bledá pokožka bola dokonalým kontrastom tejto temnej aury, avšak nevyžarovala nevinnosť, akoby a očakávalo. Bola hriešna. Hriešne nevinná možno. Nepoznali sa, no ona rada sledovala jeho temný príbeh. Páčilo sa jej to nadpozemské pôsobenie, akoby ani nebol odtiaľto.  Nemohla uniknúť nutkavému pocitu, že ju k sebe volá. Nikdy si ju nevšimol, ich oči sa nikdy nestretli, vedela dokonale splynúť s prostredím keď chcela, ale niečo v ňom ju volalo, kričalo a ona to počula.

Zdroj obrázok TU

Bežala. Tmavou chladnou dlhou chodbou labyrintu. Po nej ďalšou a ďalšou. Bola noc, svetlo takmer žiadne, cesty v labyrinte neboli udržiavané, zo stien labyrintu trčali obrovské konáre. Neraz padla, neraz jej ostrý konár roztrhol oblečenie a obdaroval ju novou jazvou. 

                No bežala čo jej nohy stačili. Musí tam prísť skôr ako on, musí mu zabrániť v tom aby zničil to pole ! Vedela, že sa blíži, vedela, že jej dýcha na krk. Ešte pár krokov a bude pri bráne, ešte pár krokov a uistí sa, že sú ruže v poriadku. Zastala pred bránou, zhlboka sa nadýchla, chytila kľučku a jemne ju stlačila. V tom ju niekto zdrapil za plece a surovo otočil. ,,Opäť si tu. Ty to asi nevzdáš, však?“ bol zahalený dlhým plášťom s kapucňou ako vždy. ,,Povedala som ti to predsa. Nikdy to nevzdám. Nikdy !“ snažila sa vymknúť z jeho zovretia ,,Prečo to robíš? Prečo sem chodíš, prečo...?“ mierne povolil zovretie ,,To by si nikdy nepochopil.“ Vyšmykla sa, rýchlo prekĺzla dnu a utekala na pole. Nebolo veľké. Bolo maličké, asi ako dvaja ležiaci ľudia vedľa seba. Boli na ňom zasadené iba ruže. Ale aké krásne! Na svete im páru nebolo. Tá farba, to svetlo čo z nich vyžarovalo, bolo to niečo neskutočné. Kto mal niekedy šancu ich vidieť, nikdy nezabudol. Vyžarovala z nich krehkosť a sila zároveň, čistota, láska... Rástli jednotlivo, nie v kríkoch, na dlhých stonkách. Tie boli presným protikladom nádherného kvetu. Tmavé, chladné, bez štipky svetla s obrovskými tŕňmi. Kontrast ktorý spoločne tvorili bol tak jedinečný, až z toho srdce zabolelo. Vôbec nepatrili do tohto sveta. Nehodili sa sem, tento svet bol pre nich veľmi nebezpečný. A ona to vedela. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo sa rozhodla ruže chrániť. Vedela, že musí. A nakoľko bolo pole viac prázdne ako plné, bola odhodlaná chrániť zostávajúce ruže ešte viac. Totiž, veľa ich ubudlo. Tíško sa k nim sklonila, zašepkala milé slová na pozdrav a sadla si k nim. Z diaľky iba počula kopnutie do brány, zasyčanie nejakých nadávok a videla, ako sa silueta v dlhom plášti zdiaľuje a stráca v diaľke labyrintu. Pousmiala sa. Rukou si uhladila strapaté vlasy, nadýchla sa a začala ružiam rozprávať príbehy. Robila to každý deň a každučkú noc. Akoby to boli ľudia, či kúzelné bytosti, akoby jej mohli rozumieť. Sedela a rozprávala, až kým pri nich nezaspala. Nad ránom ich poliala, pohladila a s ťažkým srdcom ich na pár hodín opustila. Tento krát jej však záhadná silueta chytila ruku s krhlou skôr, ako ich stihla poliať. Ani si nevšimla, že sa vrátil. ,,Prečo to robíš? Prečo sa o ne tak staráš?“ zovieral ju veľmi slabo, príliš nezvyčajne k jeho výbušnosti ,,Povedala som ti to už neraz, sú dôležité. Musím ich chrániť.“ Usmiala sa ,,Prečo? Prečo riskuješ tak veľa, prečo každý deň prekonávaš labyrint a všetky strasti po cestách aby si sa dostala k hŕstke ruží, ktoré ti aj tak nepatria?“ zaleskli sa mu oči ,,Pretože to stojí zato. Pretože keď ich ja nebudem chrániť, tak nikto. Svet je zlý... nemusia byť moje na to, aby som ich chránila. To že sú tvoje neznamená, že si nezaslúžia starostlivosť.“ Znova sa usmiala a zahľadela sa mu priamo do očí. On sklopil zrak a vtedy si všimol jazvy a modriny po jej nohách. Zadíval sa pozornejšie, ruku jej zovrel pevnejšie a poobzeral si aj rany na rukách ,,Ubližuješ si, čo to nevidíš?“ opýtal sa jej vyčítavo ,,To nie je podstatné, pokiaľ ich ochránim.“ Zavrela oči a natočila tvár k slnku ,,Vieš, sú isté veci, ktoré nepochopíš, kým ich nespoznáš do hĺbky. Niekedy je obeta jednoducho potrebná. Poznáš ma, poznáš ma roky... Viem, že to myslíš dobre, viem, že nechceš aby som sa zranila v tvojom labyrinte. Ale ja túto cestu musím absolvovať pre ne.“ Kývla hlavou smerom k ružiam. Pustil jej ruku zo zovretia, pokrútil hlavou a pobozkal ju na čelo.  Nebol zlý. Nikdy jej nechcel ublížiť, mal ju rád a práve preto bol tak prísny a nechcel, aby tam chodila. Žiaľ, bola nepoučiteľná a on príliš veľký dobrák, aby to riešil prísnejšie. Napokon, okrem nej sa tam veľa ľudí nedostalo. Až raz jedného dňa... 

                Prešla labyrintom jedna žena. Krásna, až neprirodzene krásna. Zamierila priamo k ružiam. Chvíľu sa im milo prihovárala, dokonca ich aj poliala a potom prišiel nečakaný zlom. Zničila všetko, čo jej prišlo do cesty; rozkopávala pole, rozbíjala bránu, trhala ruže... Zničila ich veľmi veľa. Oprášila si šaty a s úsmevom na perách odkráčala preč. Keď Poire našla tú spúšť, rozplakala sa. Pozliepala bránu, avšak trhliny a škrabance na nej zostali. Dala do poriadku hlinu, ale akosi stratila časť minerálov a živín. Zachránila väčšinu ruží, no veľa schradlo. Chradli zvláštne, vytratilo sa z nich svetlo a sčerneli. Boli chladné, temné, plné strachu, bolesti a beznádeje. Tŕne akoby vystúpili do popredia, akoby sa pýšili a ukazovali svetu, že sú pripravené zaútočiť a ublížiť každému, kto sa ich dotkne. Tento proces trval niekoľko mesiacov a bol nezvratný. Poire sa mohla iba prizerať s bolesťou v srdci, ako pomaly umierajú. Chcelo to obrovskú vytrvalosť a lásku dať do poriadku tie, ktoré prežili. A napokon sa to podarilo. Vide sa opäť začal ukazovať bez plášťa, bol láskavejší a začal sa smiať. Totiž, zahalený v temnom plášti bol vždy len po strate ruží. Nebol taký nevrlý, ako pôsobil. Len bolo ťažké sa k nemu dostať. Ale Poire to nevadilo, patrilo to k nemu a mala to na ňom rada, ako všetko ostatné. A potom sa to znova zopakovalo a ruží zostalo menej a menej... Občas bol ničiteľom chlap, no zvyčajne za tým bola žena. Poire už dochádzali sily, ale nevzdávala to. Hocako veľmi bola zranená a krvácala, zotrvávala pri ružiach a dávala im všetku lásku a celý svoj život. Vide to nechápal. ,,Poire povedz mi, prečo ty jediná ich chrániš a neničíš?“ spýtal sa jej jedného dňa ,,Raz ti to vysvetlím.“ Pousmiala sa ,,Prečo nie teraz?“ zatváril sa neisto ,,Nie je ten správny čas. Nepochopil by si to a nemalo by to význam.“ Pozrela sa mu priamo do očí... ,,Aha...“ a naďalej mlčky sedeli blízko pola s trochou ruží. 

                Táto idylka však nevydržala dlho. Vide sa opäť zahalil do pochmúrneho plášťa, pole navštevoval čoraz menej a menej. Ruže začali chradnúť a umierať aj bez toho, aby sa ich niekto dotkol a pokúsil sa ich zničiť. Poire bola zúfalá. Spievala im, rozprávala príbehy, hladila ich, starala sa o ne, ale chradli naďalej. Až nakoniec, zostala len jedna jediná ruža.. malinká, slabučká... Zdvihol sa vietor, obloha potemnela, začalo pršať. Brána silno pleskla. ,,Odstúp od tej ruže!“ zreval na ňu Vide. Bol aký si iný, nespoznávala ho. Prvý krát mala strach ako asi nikdy v živote. Nebála sa ho. Skôr sa bála o neho. Mierne sa pohla dopredu, stála pevne ako skala. „Nie.“ Rázne sa naňho pozrela ,,Poire, odstúp. Nezostalo tu nič, nakoniec si aj ty všetko zničila!“ pomaly sa k nej približoval. Stála na mieste. ,,To som nebola ja, kto ich zničil.“ Zrýchlil. ,,Nechodí sem nikto iný, len ty. Len ty jediná sem poznáš cestu. Ustúp!“ jeho hlas znel ako hrom ,,Ty to stále nechápeš? Stále si tomu neporozumel...A pri tom sú to tvoje vlastné ruže.“ Pošepkala ,,O čom to preboha zase hovoríš? Ženská bláznivá, ustúp preč, varujem ťa posledný krát!“ zastal pred ňou ,,Neustúpim. Musím ju ochrániť.“ Znova sa mu pozrela do očí ,,A pred kým? Nikto tu nie je! Už mi to konečne vysvetli!“ Zdrapil ju za ruku a potriasol ňou celou ,,Pred tebou.“ Sklonila hlavu ,,Predo mnou? Predo mnou? Čo to táraš za nezmysly?“ zdvihol jej hlavu hore ,,Poobzeraj sa okolo nás... Stále ti to nedochádza? Ten labyrint je cesta do tvojho srdca. Si nedôverčivý, strašne si trpel, ľudia ťa zraňujú, preto je také ťažké sa sem dostať, preto je tá cesta tak nebezpečná... To pole je tvoja duša a ruže sú tvojim srdcom, hlupáčik. Chránim tvoj život, tvoje srdce. Chránim ho pred všetkými tými ľuďmi, ktorých si sem pustil. Púšťaš sem totiž nesprávnych ľudí. A potom...Potom ubližuješ sám sebe. Preto ruže umierajú aj bez toho, aby sem niekto prišiel a dotkol sa ich. Ten plášť, čo sa na tebe občas objaví, ktorý nevieš dať dole, táto temná obloha, chlad, dážď a vietor.. To značí prázdno, ktoré sa do teba dostáva, to značí, ako chradneš každou stratou čo i len jednej jedinej ruže... Umieraš kúsok po kúsku, ulamuješ zo svojho srdca bez toho, aby si to chcel. Stíhajú ťa tvoji démoni a nedajú ti spávať. Nikde inde na svete niet ruží aké boli tu. Toto pole dávno začalo umierať a chradnúť. Viem to, pretože som hľadala spôsob, ako zvrátiť ten proces blednutia a umretia a vždy som sa na nich dopichala. Viem to, pretože už len daň za nahliadnutie do tohto pola s nadpozemskými ružami stálo priveľa ale aj tak som bola ochotná zaplatiť tú cenu zas a znova. Keď zmizne aj posledná ruža, navždy sa staneš tieňom. Navždy ťa ovládnu tvoji démoni a nikdy už nebudeš sám sebou. A to nedopustím. Pri tebe nie. Tvoj život je veľmi výnimočný a stojí za ochranu a platenie tak vysokej dane.“  Uprene sa jej zahľadel do tváre ,,Prečo... povedz mi prečo to robíš, prečo sa tak strašne trýzniš pre mňa, prečo tak strašne nechceš aby ma ovládli démoni?“ jeho hlas sa stával pokojnejším ,,Pretože ťa milujem. Pretože som ochotná za teba položiť život, len aby si bol šťastný. Žiaľ ty to nevidíš, že ti rozumiem zo všetkých najviac. Však sa pozri, chodím na toto pole už roky... A neublížila som mu a stále sem mám prístup... Ale ty si to nikdy nevidel, ty si vždy hľadal niečo lepšie, niečo iné.“ Vytrhla sa mu a cúvla dozadšie ,,Nie je to tak, že by som to nevidel. Tušil som to, tušil... A nikdy nezabudol na to čo sme spoločne kedysi prežili. Ale tak strašne som ti ublížil, tak strašne ľutujem všetko čo sa stalo. Nedokážem sa ti pozrieť do očí bez toho aby som to tam videl ako som ti ublížil. Nedokážem byť taký egoista, aby som ťa po tom všetkom chcel znova pre seba...To žiadať nemôžem.“ Cúvol aj on ,,Vidíš a toto je presne chyba. Neublížil si mi. Čo malo byť, to bolo. Posunuli sme sa ďalej. Nikdy som ti nevyčítala, čo sa stalo. Jednoducho to tak malo byť. Dal si mi všetko na svete, nikto iný mi nedokázal dať viac, alebo ťa aspoň dobehnúť...Ja som ti vďačná. Vieš, vždy keď sme si začínali byť znova blízky, vzdialil si sa mi a odišiel s inou. Nehnevala som sa, ani nežiarlila, vždy som ti to želala. A naďalej sa starala o tvoje ruže, pretože pre mňa nie je nič dôležitejšie ako tvoje šťastie. Ja viem, prečo si to vždy robil, viem, že si sa bál si byť so mnou znova blízky po tom všetkom, viem, že určité veci nikdy nezmiznú a budú tu stále... Ale žiadna ti nikdy nedá to, čo ja. Môžu ťa milovať... môžu s tebou zostarnúť. Ale žiadna nemá kľúč od tvojich démonov. Žiadna nedokáže porozumieť tvojim ružiam a dopriať im tú správnu starostlivosť. Mrzí ma to, pretože si to zaslúžiš.“ Usmiala sa so slzami v očiach ,,Poire...toto som nechcel, nechcel som....“  Obloha potemnela ešte viac, vietor zosilnel, dážď začal padať prudšie. Z ruže sa začalo vytrácať svetlo. Vide-a sa začal zmocňovať plášť z prázdnoty ešte viac. Vystrašene obzeral svoje telo, svoje ruky, pozrel sa na Poire, klesol na kolená a chytil sa za hlavu. Jeho démoni boli mimo kontrolu. Zmocňovali sa posledného kúska jeho srdca. ,,Bojuj, bojuj, nesmieš to vzdať!“ zakričala z plného hrdla. Vide otvoril ústa, ale hlas z nich nevyšiel. Ozval sa len akýsi hrozný škrekot. Poire sa postavila doprostred pola k jedinej ruži, ktorá tam stála. Vietor sa pohrával s jej dlhými vlasmi.  Viali ako besné vlny na rozbúrenom mori uprostred búrky. Ona však stála pevne na nohách, odhodlaná ružu ochrániť aj holým životom. ,,Je to tvoja posledná ruža... posledný kúsok tvojho srdca. Je len jeden spôsob, ako ho ochrániť a navždy zabezpečiť tvojich démonov pod zámkom. Kľakla si k ruži, pevne ju zovrela oboma dlaňami cez tŕne. Z rúk sa jej prúdom pustila krv. Niektoré tŕne prešli cez jej dlaň a trčali z druhej strany, no napriek tomu jej zovretie nepoľavilo. Držala ju pevne a usmievala sa. ,,Milujem ťa. Prosím, nikdy na mňa nezabudni. To je jediné moje prianie.“ Po lícach jej stiekli dve horúce slzy. Dopadli na lupene chradnúcej ruže a tá sa pomaličky začala preberať k životu. Začala sa viac otvárať, kvet sa zdvihol do nebies, akoby sa chcel pýšiť svojimi farbami. Okolo Poire sa zrazu objavilo obrovské svetlo. Bolo tak silné, že sa doň nedalo pozerať. V tom svetle bolo vidieť len jej ženskú siluetu. Pomaly začala miznúť, akoby sa strácala v tom svetle. Vide sa nedokázal ani pohnúť, no hlas sa mu vrátil. ,,Poire, nie! Prosím, nie! Sľúbila si mi, že zostaneš navždy...“ jej silueta už takmer vymizla ,,Ja tu predsa budem navždy. Stanem sa tvojou ružou, scelím tvoje srdce. Poire-ina silueta zmizla úplne. 

                Čierna obloha zmizla, ustal vietor, prestalo pršať, na oblohe sa objavilo slnko a dva utešené mráčiky. Odniekiaľ sa ozýval spev vtákov. Tráva zozelenela, pôda vyzerala zdravšie, bohatšie. Obrovské svetlo do ktorého sa nedalo pozerať pomaly ustalo a na jeho mieste sa objavil obrovský podstavec, ba priam stĺp. Okolo stĺpu boli omotané tie najkrajšie ťahavé ruže. Na podstavci sa do všetkých strán usmievala prenádherná, zo všetkých strán sklenená vitrína. Sklo bolo čírejšie ako najčistejšia voda. Uprostred nej sa skrýval posledný kúsok duše – posledná nadpozemská ruža. Žiarila silnejšie, ako ktorákoľvek pred ňou. Dokonca vzbudzovala dojem, že žiari viac, ako všetky ruže, ktoré tu boli, dokopy. Vitrína sa nedala otvoriť a sklo bolo zvláštne, neporušiteľné. Nadpozemská ruža sa stala nezničiteľnou. Plášť na Vide-ovi sa začal rozplývať a on sa konečne zvládol postaviť. 

                Na Poire nikdy nezabudol. Nepamätal si jej tvár, dokonca ani jej meno. Ale pamätal si, že niekto taký existoval a položil za neho život. Teda, ak to len nebol sen.

Obrázok zdroj TU

V miestnosti bolo príjemne teplo. V krbe praskalo čerstvo nasekané drevo a jeho vôňa napĺňala celú miestnosť. Pri krbe sedela vetchá starenka a šťastne pozerala na dievčatko hrajúce sa vedľa nej.

    Bola to jej jediná, vytúžená vnučka. Dievčatko radostne vískalo, skákalo, tancovalo, otváralo všetky skrine a odhaľovalo tajomstvá, ktoré staré mohutné kusy nábytku ukrývali. V prvej našlo staré rozprávkové knihy, ktoré by už dnes nezaujali žiadne dieťa. V poslednej poličke pod knihami sa nachádzala krabica so starými fotoalbumami s fotografiami z detstva starej mamy. Nič zaujímavé. V druhej skrini boli staré a nepotrebné predmety, rôzne drobné ocenenia so súťaží, všetko, čo bolo pre starú mamu príjemnou spomienkou. Až tá tretia skriňa bola pre dievčatko zaujímavá. Bola prázdna, úplne prázdna, nebol v nej ani prach, iba vo vrchnej poličke, úplne v rohu, ležala malá, maličká krabica. Teda, skôr krabička. Zvedavosť dievčatku nedala a tak sa snažila krabičku získať. Doskakovala k nej, načahovala sa, ale zbytočne, bola príliš malá. Stará mama sa s úsmevom postavila, oprášila si sukňu a pristúpila k skrini ,,Chceš ju?“ zobrala krabičku z poličky ,,Áno, áno! Babi, čo je tam?“ malému dievčatku svietili očká, starká sa usmiala a odvetila: ,,Moje srdce.“ Posadila sa naspäť ku krbu, položila si krabičku do lona a rukou dievčatku ukázala, aby pristúpila bližšie ,,Babi, to je nezmysel, veď srdce máme tu!“ dievčatko ukázalo smerom na hruď ,,Áno, veľa ľudí si to myslí, ale život ti časom ukáže, že hoc tvoje srdce bije v tvojej hrudi, skutočne tam ležať nemusí.“ Pohladila dievčatko po vlasoch ,,Ja tomu nerozumiem babi.“ povzdychlo si dievčatko ,,To nič moja, raz pochopíš.“ Opatrne zdvihla veko krabičky a vytiahla z nej čosi zabalené v hodvábnom pokrčenom papieri, ktorý bol previazaný červenou stuhou. Opatrne ju rozviazala, rozvinula papier a vybrala z neho fotografie. Staré, zašednuté, ale aj tak na nich bolo čosi silné. ,,Pozri, tu je tvoj dedko, aký bol fešák!“ usmiala sa starká. Na fotografii bol veľký dáv ľudí, prevažne rozmazané siluéty a nebolo možné spoznať ich tváre, avšak jeho tvár bola veľmi jasná. Doslova kričala z fotografie. Hoc bol v dave, na tanečnom parkete, aj tak z neho trčal. Bol vysoký, oči mal ako dva uhlíky a ich sila vyžarovala aj cez starý fotopapier.  Jeho oblek žiaril, akoby bol posiaty stovkami hviezd. A predsa, to by sa na bál aj patrilo. ,,Babi ? Ako ste sa spoznali s dedkom, ako si vedela, že je ten pravý ?“ spýtalo sa dievčatko a sadlo si vedľa babičky držiac fotografiu oboma malými rúčkami, skúmajúc toho mladého muža. ,,Nevedela. Ale vedel to on.“ Podala dievčatku ďalšiu fotku a ukázala na rozmazanú siluétu niekde v pozadí. Dievčatko sa zavrtelo, tvár muža a ani jeho postava nebola vôbec zreteľná, skôr vyzeral ako machuľa, nejaký duch ,,Mne sa nepáči. Bojím sa ho, je príliš temný.“ Zatriaslo sa dievčatko. ,,Dedko je omnoho krajší!“ hrdo prehlásilo. Babička sa schuti zasmiala. ,,Vieš, krása nie je všetko. A niekedy ten najtmavší tieň skrýva ten najkrajší príbeh. Chceš ho počuť?“ žmurkla na dievčatko ,,Áno, áno !“ radostne tlieskalo ,,V poriadku teda. Príbeh začal v časoch, keď sa zem krútila pomalšie ako dnes, no slnko sa s nami lúčilo častejšie ako včera....Kde bolo tam bolo....

,,Takže už to chápeš, však ? Ja som ti dušu nikdy neukradol len som si ju požičal, ale musel som odísť bez slova, aby si ju znovu našla a začala si ju vážiť. Nemohol som ti povedať zbohom, ani prečo odchádzam, lebo by si to nikdy nepochopila a nedovolila by si mi odísť. Musel som ťa naučiť tancovať.“ 

     Stará mama sa otočila a v rohu v miestnosti zbadala starú známu siluetu muža v škraboške. Vôbec sa nezmenil, ani o chĺpok nezostarol. Usmiala sa, vykročila smerom k nemu a v tom v miestnosti zhasol oheň a spoločne sa rozplynuli v prach.

zdroj obrázka: TU